Na prvý pohľad by nepoučený pozorovateľ asi predpokladal, že súbor chatiek z bambusu a dreva si postavili miestni domorodci. Keď sa však pozrie lepšie, stavba odkrýva zrejmý architektonický rukopis – rukopis študentov architektúry z nórskeho Trondheimu, ktorým nestačilo iba sedieť v školských laviciach. V Thajsku sa im podarilo postaviť sirotinec, umyváreň a prerobiť časť bývalej tržnice na verejnú knižnicu. Ich originálne realizácie naznačujú, že by svet architektúry mal s nimi počítať.

„Na začiatku štvrtého ročníka sa nám zdalo, že byť študentom architektúry znamená priemernosť – nemohli sme nájsť ten správny smer, ktorý by vyhovoval našim nápadom, skôr sme mali pocit, že by sme boli schopní vymyslieť nejaký smer sami,“ hovorí Andreas Gjertsen. Tak prišiel nápad podniknúť niečo v architektúre. Objavil sa Nór Ole Jorgen Edna, ktorý sa od roku 2006 v severnom Thajsku venoval charite a potreboval rozšíriť sirotinec pre malých utečencov národa Karenov z Mjanmarska. Nešlo pritom len o návrh, ale aj o získanie financií na realizáciu tohto projektu. 

Prvých šesť mesiacov zabralo najmä organizovanie celej akcie, vypracovanie projektu a získavanie peňazí. „Snažili sme sa využiť všetky dostupné médiá v Nórsku, aby mal projekt publicitu,“ vysvetľuje A. Gjertsen. Zaujímavé je, že projekt z veľkej časti financovali nórski architekti. Ako je to možné? „Od začiatku sme oslovovali architektov – tí totiž mohli hlbšie porozumieť tomu, čo chceme postaviť a ako to chceme zrealizovať. 

Charitatívne alebo rozvojové projekty závisia od dôvery a architekti zastávajú názor, že práve architekt tu vykoná dobrú prácu,“ komentuje úspech svojej kampane Andreas Gjertsen. 

Treba podotknúť, že nešlo o žiadne astronomické sumy. Náklady na výstavbu domčekov predstavovali 68 000 nórskych korún (7 946 eur, približne 239 000 Sk), umyváreň vyšla na 22 500 nórskych korún (885 eur, takmer 27 000 Sk). Výhodou pri príprave projektu bola aj podpora domovskej univerzity.

Klíma ako návod

Zo začiatku študenti spolupracovali s krajinným architektom, v januári pribrali ďalších troch študentov. Celkovo je organizácia projektu v rukách úzkeho okruhu ľudí, podieľalo sa na ňom šesť osôb. Návrh sa tvoril až na mieste, v otvorenom dialógu s miestnymi ľuďmi. Pre študentov to bola úplne odlišná skúsenosť – predovšetkým museli návrh prispôsobiť odlišným klimatickým podmienkam v porovnaní s Nórskom. V Thajsku sa nestráca čas vykurovaním, klimatizáciou alebo zatepľovaním, ale naopak – základnou požiadavkou tunajších obyvateľov je, aby sa obydlie dobre vetralo. 

Tropická klíma v Thajsku osciluje medzi obdobiami s extrémnym suchom a vysokými teplotami a vysokou vlhkosťou v čase dažďov. Pre toto obdobie, ktoré trvá od novembra do februára, je dôležitá aj izolácia proti vlhkosti. Klíma si podľa architektov vyžadovala menšie a vyššie obytné jednotky s krížovou ventiláciou. 

Chaty pre siroty Soe Ker Tie sú preto polootvorené trojposchodové domčeky s malými oknami v hornej i dolnej časti. Obvodové steny z kombinácie dreva a bambusu netesnia a umožňujú prúdenie vzduchu. Otvorená časť je vždy otočená k susednej chatke a prízemie slúži ako predsieň.

Otvorený dialóg, otvorený dom

Otvorenosť priestoru však nesúvisí len s klimatickými podmienkami, ale aj so spôsobom života Karenov. Sú to veľmi spoločenskí ľudia – často sú v jednom obydlí spolu dve rodiny, i keď by mohli bývať oddelene. Spoločne využívajú náradie, spoločne aj pracujú – živí ich džungľa, takže sú zväčša vonku. No aj napriek tomu sú to moderní ľudia, nie divosi žijúci v kmeňovom spoločenstve. „Naša interpretácia ich sociálneho života spočíva v otvorení spoločných priestorov budov do spoločných priestorov vonku. To umožňuje prirodzené spojenie súkromného a verejného a podnecuje k stretávaniu,“ hovorí Andreas Gjertsen. Jednako majú deti možnosť skryť sa na lôžko umiestnené na vyšších poschodiach príbytku. Každé dieťa má svoje lôžko, čo do februára nebolo samozrejmosťou – spočiatku bývalo v sirotinci dvadsaťštyri detí, dnes ich je viac ako päťdesiat.

Konštrukcie chatiek sú prefabrikované, zmontované na mieste zo železných profilov a z dreva, ako spájací materiál sa pre pevnosť použili skrutky. Konštrukcie sú mierne vyzdvihnuté nad úroveň terénu a základové stĺpy sa zaliali do betónu v starých pneumatikách, aby sa zabránilo hrdzaveniu železnej konštrukcie. 

Zastrešenie je z plechu a má zvláštny tvar akéhosi inverzného sedla. Všetky strechy domov sa zvažujú do jedného odkvapu – preto si domy vyslúžili od stavebníkov prívlastok motýlie. 

Tvar striech má hlavne praktické využitie: vďaka nemu môžu Karenovia získavať dažďovú vodu na horšie časy. Hravosť detských príbytkov potvrdzujú farebné okenice a bambusové hojdačky, pre deti je určite zábavné vyliezť po rebríku na svoju pričňu z dutých bambusových stvolov. Nič pre európske deti zvyknuté na mäkké matrace. Karenské deti sa uspokoja s pletenou bambusovou rohožou a dekou.

Motýlími domčekmi sa však celý projekt neskončil. Medzitým sa totiž ozval klient z charitatívnej organizácie, ktorý mal záujem o vybudovanie umyvárne. V tomto prípade architekti opäť rešpektovali nevyhnutnosť krížového vetrania, ako aj otvorenosť budovy do niekoľkých strán. Pri výbere materiálov sa snažili o maximálnu úspornosť. Preto tu napríklad ako nádrž na vodu slúžia betónové skruže a všetky prívody vody sú priznané – dizajn bol podriadený funkčnosti. Rozmiestnenie okenných otvorov a sklon jednej z obvodových stien však dáva malej utilitárnej stavbe zrejmý punc architektonického jazyka.

Knižnica pre chudobných

Počas realizácie motýlích domčekov sa nórskym študentom naskytla ešte iná zákazka. Išlo o zmenu zničených domov storočnej tržnice v hlavnom meste Bangkoku. Jeden z nich sa architektom z Tyin tegnestue podarilo získať na komunitnú knižnicu. Min Buri bola po dlhé roky tržnicou, ale požiar koncom 90. rokov minulého storočia spôsobil, že sa obchodníci presunuli na druhú stranu kanála a z celej lokality sa stala chudobná štvrť. Pre nejasné vlastnícke vzťahy nemajú ani tunajší obyvatelia motiváciu investovať vlastné peniaze do jej rozvoja. 

Pre študentov zo združenia Tyin nebolo cieľom konverzie časti tržnice, ktorá už doslúžila, vytvoriť iba knižnicu, ale predovšetkým zapojiť miestnu komunitu do diania, skúsiť ľudí motivovať k tomu, aby projekt vzali za svoj a zapojili sa do jeho realizácie. A prípadne pritiahnuť nejaké ďalšie pozitívne rozvojové aktivity do tejto lokality. „Ini­ciovali sme pravidelné schôdzky tamojšej komunity. Na nich sa najprv kreslili návrhy, potom stavali modely a tiež upratovali odpadky pri detskom ihrisku. Stretnutia nám pomohli spoznať domorodých obyvateľov, ale dozvedeli sme sa aj o ich potrebách a prianiach. Vďaka tomu sme lepšie pochopili aj podmienky, v ktorých žijú,“ píšu budúci architekti vo svojej správe.

Technicky bolo treba zabezpečiť, aby bola knižnica prístupná aj pri záplavách v čase monzúnových dažďov, keď voda z neďalekého vodného kanála stúpne až o pol metra. Nebolo možné realizovať nákladné riešenia, architekti sa preto rozhodli iba izolovať steny a drevené konštrukcie od vlhka betónovými bočnými stenami a prieduchmi. V interiéri sa znovu využili recyklované materiály – buď pozbierané v blízkom okolí, alebo nakúpené v miestnom bazári s drevom. Ako police na knihy sa využili boxy od spolupracujúceho štúdia CASE architects, ktoré sa ušetrili z predchádzajúcich realizácií.

Napriek tomu nebolo jednoduché zapojiť do projektu tunajších obyvateľov. Hlavne dospelí zo začiatku nechápali, o čo architektom ide. Keď sa však začalo s konverziou a projekt začínal naberať reálne obrysy, ich postoj sa zmenil. Už skoro mali architekti každý deň k dispozícii skupinu ľudí, ktorí im pravidelne pomáhali. „Tak získali ku knižnici vzťah, ktorý je, ako dúfame, prísľubom, že knižnica dlho vydrží,“ dodáva Andreas Gjertsen.

zavrieť Na zlepšenie našich služieb používame cookies. O ich používaní Vás kvôli výmyslu v EU parlamente musíme informovať. VIAC.